„Mal som obdobia, celé roky, keď som bol nedeľným veriacim. Raz do týždňa do kostola a raz do rola na spoveď. A potom som raz, niekedy po štyridsiatke – práve vo fronte na spoveď – bolo to v niektorú Veľkú noc – dostal príležitosť na obrátenie,“ vyznáva sa spisovateľ a básnik Daniel Hevier na web portáli mojpribeh.sk a zaujímavo opisuje svoj „duchovný prerod“. Je to inšpiratívne čítanie!
Ako básnik debutoval v roku 1974 zbierkou poézie Motýlí kolotoč. Odvtedy vydal do stovky kníh, poéziu, prózu, eseje, básne pre deti, rozprávky, preklady, autorské antológie pre dospelých i deti. Píše aj texty piesní, divadelné a rozhlasové hry, libretá muzikálov, filmové a televízne scenáre, scenáre pre multimediálne projekty, spolupracuje s rozhlasom, televíziou, prekladá z angličtiny. Mal svoje rozhlasové relácie a autorské stránky v novinách. S manželkou Maruškou, tromi deťmi a psíkom Konorom býva v Petržalke pri Bratislave. Má vlastný webovú stránku hevi.sk.
Cesta k milosti
Môj príbeh s Kristom je celkom všedný, obyčajný a bez drám a excesov. Ak len za dramatický okamih nepokladám okamih, v ktorom som prvýkrát poznal Boha.
Stalo sa to, keď som mal asi štyri roky a dodnes tie chvíle živo pociťujem a preciťujem. Ležal som vo svojej detskej postieľke, sám, bolo neskoré ráno, rodičia boli vo vedľajších miestnostiach nášho bytu. Zrazu som si uvedomil, že Boh je.
Dostal som to ako jasné poznanie, ako správu, ktorú som okamžite pochopil. Nikto ľudský mi to nepovedal, nikto mi to neprikázal, prišlo to ku mne mierne, láskavo a celkom prirodzene. Boh je –Boh je môj otec – moja duša je nesmrteľná a hoci raz možno umriem, to, čo je vo mne a čo je mnou, už nikdy, nikdy nezahynie. Až toto poznanie mnou otriaslo, pretože som sa zľakol večnej existencie. (A trvalo mi to celé roky, kým som pochopil, že byť nesmrteľný, žiť vo večnosti, mimo času, nie je prekliatie ani trest, ale milosť.)
Žil som vo veriacej rodine, dostal som kresťanskú výchovu, ale napriek tomu som už vedel svoje – alebo Božie? Boh je. V živote som urobil veľa chýb, veľa zlých skutkov, úmyselných aj neúmyselných, veľakrát som sa potkol a padol som, ale nikdy, ani v najmenšom som nezapochyboval o tom, čo som dostal ako štvorročné dieťa – Boh je a je to nielen náš Stvoriteľ, ale aj môj stvoriteľ a otec.
No s týmto poznaním vštepeným do samej podstaty mojej osobnosti som zaobchádzal všelijako – aj ľahkomyseľne, aj rutinovane, aj zvykovo. Mal som obdobia, celé roky, keď som bol nedeľným veriacim. Raz do týždňa do kostola a raz do roka na spoveď.
A potom som raz, niekedy po štyridsiatke – práve vo fronte na spoveď – bolo to v niektorú Veľkú noc – dostal príležitosť na obrátenie.
Čo tu robím? spýtal som sa v hĺbke seba samého seba. Čo tu robím v zástupe rovnako nedeľných kresťanov? Ak viem a nikdy som nezapochyboval o tom, že Boh je môj otec a Kristus môj vykupiteľ a Spasiteľ, prečo tak ľahkovážne a maloverne nakladám s touto istotou? Odvtedy som sa zmenil. Boha som nielen pokladal za svojho otca, ale cítil som ho, preciťoval som ho ako Otca, ako osobu, ako niekoho, kto je nielen nado mnou, ale pri mne, vo mne, vedľa mňa… Krista nosím v sebe a on ma nesie na rukách, ktoré sú krížom a na kríži, ktorý je rukami, živým telom. Pochopil som, že môj kríž, hocako malý, nepatrný a ľudský (pretože pre moju slabosť mi Boh nechce nadeliť väčší) nie je trestom ani výpraskom, ale milosťou, darom, požehnaním a možnosťou na to, aby som ho dennodenne odovzdával Bohu.
Hoci som nikdy nezažil mimoriadne extatické stavy ani zjavenia, viem, že Boh je neustále so mnou a vo mne, tak ako bol pri mne a miloval ma dávno pred tým, než ma stvoril do tohto tela, dávno pred stvorením vesmíru, a že všetko, čo bolo, je a bude, vzniklo aj kvôli mne, práve pre nesmiernu lásku, ktorou mňa a všetkých nás Otec zahrnul.
A posledné roky, ako ďalšie poznanie a tajomstvo, som začal vnímať Ducha Svätého, nielen ako najväčšie z tajomstiev Svätej Trojice, nielen ako abstrakciu, nie iba ako namaľovanú holubičku, ale ako Osobu, ktorá je tým viac, čím viac sa javí ako nejestvujúca.
A pochopil som aj to, že som nielen kresťan, ale aj kresťan a katolík, člen univerzálnej a od počiatku neprerušenej prvotnej Cirkvi, ktorá je chybujúca pre svoje človečenstvo a neomylná a večná pre svoje Božstvo, ktoré jej odovzdal Kristus, že sa rád podvoľujem autorite a neomylnosti Svätého Otca, že spolu s Kristom máme jednu matku, svätú Pannu Máriu a že sme teda s Kristom nielen priatelia (ako mi to ponúkol slovami vo svojom Zákone), ale skrz spoločnú Matku a Nebeského Otca sme zároveň aj bratia, a tak je Ježiš nielen mojím Vykupiteľom a záchrancom, ale aj bratom.
S týmto poznaním, s touto istotou, ktorá je viac než iba abstraktnou vierou, dennodenne zápasím so svojimi slabosťami a nedokonalosťami, dennodenne padám, ale aj padám do kolien, dennodenne sa učím odpúšťať svojim blížnym aj ublížnym, dennodenne volám na Otca, ale mu aj odovzdávam svoje ticho a mlčanie, jachtavé slová, ktoré nedokážu vyjadriť všetko, čo vnútorne viem.