„Hlavne to zdravíčko aby bolo,“ – počujeme často pri gratuláciách. Aj keď bude menej peňazí, možno nie úplne „vyžehlené“ vzťahy, ale kým sme zdraví, je všetko v poriadku. Takto neraz rozmýšľame. Ale čo ak nie sme? čo sa stane, ak nám aj to „zdravíčko“ prestane slúžiť? Už niet nádeje?

„Raz sme sa s kolegami rozhodli, že v práci skončíme skôr a pôjdeme sa zabávať do Kubína. Keď sme skončili, kamaráti šli domov autobusom a ja som sa vracal skratkou po koľajišti. Cestou som uvažoval, kam pôjdeme a čo budeme robiť. Ako som tak šiel po koľajniciach, zatrúbil vlak. Keďže bol ďaleko, vykračoval som si ďalej ponorený do svojich myšlienok. Potom zatrúbil druhý krát. Chcel som vystúpiť z koľajiska … na viac si nepamätám.

Na druhé ráno som sa prebudil a uvidel som na oknách mreže. Pomyslel som si, že som na záchytke a uvažoval som, že to musela byť riadna žúrka, keď sme skončili tu. Až keď som chcel ísť na toaletu, zistil som, že nemám nohy. Prežil som neopísateľný šok. Uzatvoril som sa a nechcel som s nikým komunikovať.

Po dvoch dňoch ku mne pustili sestru a mamu. Sestra mi povedala, že ten Boh, ktorom viem a ktorého odmietam, ma má rád aj takého, aký som. V mojom vnútri sa všetko búrilo a vravel som si: „ Keby si sa len počúvala, čo hovoríš – aké nezmysly! Veď predtým tvojím Bohom nemôžem ani kľačať. Ako môžem kľačať bez nôh? čo to tu rozprávaš?“

Potom sme prešli na iné témy, ale keď odchádzali, zopakovali tú istú vetu: „Boh ťa miluje aj takého, aký si.“ Nechali mi na nočnom stolíku Bibliu a nožík (v tých časoch sa malinovky otvárali nožíkom). Keď odišli, začal sa vo mne odohrávať vnútorný boj. Diabol mi nahováral: „Vytiahni si prívod krvi z kanyly (keďže som stratil veľa krvi, z kanyly mi tiekla da­rovaná). Vytiahni to a ukonči to. Nemá to cenu. Už nebudeš môcť hrať futbal, nepostavíš dom, nebudeš mať priateľov, všade ťa budú musieť nosiť (na záchod, do sprchy … ).“ Na druhej strane, keď som uvažoval o tom, čo mi povedala sestra, počul som hlas, ktorý hovoril: „Si pre mňa vzácny.“ Odrazu sa v tom mojom „temnom tuneli“, v ktorom som sa nachádzal, objavila nádej. Ale bola veľmi slabá. Takýto zápas sa vo mne odohrával do štvrtej ráno. O štvrtej som Bohu povedal: „Dobre, Bože. Neviem, ako ti to mám povedať, ale keď existuješ, tak sa v mojom živote dokáž.“

No on sa už dokázal, hoci ja som to ešte nevedel. Na tých koľajniciach som totiž ležal ešte 50 minút po tom, ako mi vlak odrezal nohy. Bolo to v poli a sanitka sa ku mne nevedela dostať. Lekár, čo ku mne prišiel, priniesol formulár na vypísanie smrti. Nič viac. To bol prvý dôkaz o tom, že sa už dokázal. Ale stalo sa ešte niečo úžasnejšie. Keď som mu povedal „Bože, vstúp do môjho života,“ on vstúpil a prvé, čo urobil bolo, že mi zobral závislosť na alkohole. Ďalší deň po návšteve sestry prišli kamaráti a doniesli fľašku. Ja som však mal k alkoholu úplný odpor. Nevedel som, čo sa udialo. Predtým by som si bol dal a teraz nič.

Vtedy som si začal uvedomovať, že Boh je reálny. Je reálny a dobrý. Ukázal sa mi. Oslobodil ma. Prekonal lekársku vedu. Prehodnocoval som svoj život a učil som sa chápať, že Boh stvoril človeka pre spoločenstvo s ním a pre našu slobodu. Odvtedy žijem naplno. Stratil som pocit menejcennosti. Boh ma miluje. Boh sa nepozerá na to, či si tučný a či plešatý, či máš krivé nohy. On nepozerá na naše telo, ale srdce. Pre Boha si vzácny.“

Zdravie je síce úžasný dar, za ktorý môžeme byť naozaj vďační, ale je tu niečo viac. Hodnota našich životov siaha omnoho ďalej, než siaha zdravé telo. V Božích očiach máme úžasnú hodnotu. Či sme tomuto ochotní veriť, či nie, Boh má pre nás pripravené fantastické veci, ktoré sa ani nedajú porovnať s radosťami alebo trápením tohto sveta. Je len na nás, či jeho lásku a odpustenie prijmeme. Nečakaj na to, keď ti už nezostane ani to zdravie a budeš musieť hľadať „niekde hlbšie“. Otvor sa Bohu už dnes a môžeš začať úplne nový život.