Dávna história

Najstaršie doklady potvrdzujúce osídlenie v tejto oblasti pochádzajú z neolitu – mladšej doby kamennej. Teda človek tu žije už takmer 6000 rokov. Prvá písomná zmienka o existencii slovanských hradíšť je zo 6. – 8. storočia. Historický dokument z 9. storočia ANNALES FULDENSES spomína hradište, úlohou ktorého bolo strážiť horský prechod z Požitavia do Ponitria cez Tríbečské pohorie. V 11. storočí r. 1030 sa spomína LOCUS TRIBUTORUM – colnica, románska pevnôstka, úlohou ktorej bolo vyberať clo za prevoz soli na ceste Wielička – Ostrihom. Ale za skutočný historický počiatok našej obce považujeme rok 1293, keď kráľ Ladislav IV. donačnou listinou menuje JÚLIA HOSLAVA z funkcie burgmajstra za vlastníka topoľčianskej pevnôstky a zaraduje ho do radu šľachty s titulom „comes“. Od tejto udalosti je história Topoľčianok podchytená. Záznamy v cirkevných a štátnych archívoch nám osvetľujú okrem všeobecnej histórie aj náboženský vývoj.

História mariánskej púte

V Topoľčiankach sa od r. 1293 až do r. 1918 vystriedalo päť Šľachtických rodov. Éra rodu pánov z Topoľčianok 1293 -1614, éra veľmožov rodu Rákoczi 1614-1708, éra grófa Karola Zichyho 1709 – 1742, éra grófov Keglevich de Buzin 1743 – 1890 a éra arcikniežat von Habsburg 1890 -1918.Do povedomia ľudu sa z nich najmä zapísal rod Rákoczich. Druhú generáciu tohoto rodu tvorila manželská dvojica Ladislav Rákoczi a Alžbeta rod. Bánffi.

Z tohoto manželstva sa narodili dve dcéry – Alžbeta a Annamária. Alžbeta bola predurčená ako pokračovateľka rodu a Annamáriu zbožná matka zasvätila Bohu už pri narodení, čo sa uskutočnilo tak, že keď dospela, odchádza do karmelitánskeho rádu v Lehnicíach pri Dunajskej Strede. Tam však mladá zomiera – podľahla zákernej tuberkulóze.Alžbeta sa r. 1667 vydala za grófa Adama Imricha Erdódyho. Juraj nebol pevného charakteru. Z funkcie hlavného tekovského župana bol presunutý do vzdialenej Oravskej župy. Tu sa zaplietol do proticisárskeho povstania, na čele ktorého bol Imrich Thőkőly.

Thőkőly bojoval za slobodu vyznania evanjelického náboženstva.S týmto počínaním nábožná Alžbeta – vychovaná v katolíckom duchu nesúhlasila. Veľký vplyv na Alžbetu mala tiež sestra Annamária, ktorá ju pri svojich návštevách nadchla pre kult Panny Márie karmelitánskej, ktorej bol zasvätený jej rád. Do tohto obdobia spadá rozhodujúca bitka pri Viedni r. 1683. Kara Mustafa vypovedal cisárovi Leopoldovi vojnu. Jeho vojská obľahli Viedeň. V poslednej chvíli prišiel na pomoc poľský kráľ Ján Sobiesky. Arcibiskup Szelepcsenyi – Pohronec, rodák z neďalekých Slepčian, kresťanským účastníkom boja rozdával mariánske zástavy a medailónky, aby pod záštitou nebeskej matky porazili nepriateľov kresťanstva. Stalo sa.

Dvestotisícová turecká armáda Kara Mustafu bola porazená. Alžbeta Rákoczyová-Erdódyová pod vplyvom predchádzajúcich okolností a udalostí vykonala ďakovnú púť do Svätej zeme. Navštívila mnohé sväté a pamätné miesta a medzi nimi aj kláštor na hore Karmel, kde sa oboznámila s pravidlami rehole. Predstaveného požiadala o povolenie založiť na svojom panstve v Topoľčiankach Bratstvo sv. škapuliara. Povolenie muselo byť schválené aj domácou cirkevnou vrchnosťou. Poslala teda žiadosť vtedajšiemu uhorskému prímasovi Jurajovi Szelepcsenyimu. Žiadosti vyhovel s prehlásením, že je veľmi šťastný, že v jeho stolici, kde je županom, bude miesto, ktoré sa stane ohniskom mariánskej úcty.

Juraj Szelepcsenyi, arcibiskup primas Uhorska a miestokráľ Uhorský zakrátko zomrel. Vo vybavovaní tejto záležitosti pokračoval jeho nástupca Juraj Szechéni. Podal žiadosť pápežovi Inocentovi XI., ten s radosťou vyhovel grófke Alžbete a r. 1686 poveril Szechényiho založiť v Topoľčiankach Bratstvo sv. škapuliara. Zároveň povolil konať každoročnú púť v nasledujúcu nedeľu po sviatku Škapuliarskej panny Márie – 16. júla. Povolenie bolo doložené dekrétom, ktorý vystavil všeobecný generál rádu Karmelitánov. Inocent XI. poslal grófke aj osobný dar obraz PANNY MÁRIE ŠKAPULIARSKEJ od talianskeho majstra. Bol zasadený do strieborného rámu, v ktorom boli založené pozostatky svätých, takže bol zároveň relikviárom. Alžbeta pripravila pre obraz dôstojné miesto na oltári v novozriadenej kaplnke vo svojom kaštieli. Bratstvo bolo založené 16. júla 1686 osobne arcibiskupom Jurajom Szechenyim. Od tohoto dátumu sa koná púť každoročne. V súčasnosti stredobodom úcty k P. Márii nie je kaplnka v kaštieli, ale farský kostol a celé priestranstvá okolo neho – miestny cintorín a na jeho území kalvárska kaplnka postavená a vysvätená r. 1933, kalvária – vysvätená 14. júla 1907 a kaplnka Sv. Anny z roku 1871. Celý uvedený komplex je dôstojným prostredím pre tisíce pútnikov – ctiteľov Karmelskej Matičky.

Dejiny Karmelitánskeho rádu

Karmel je vrch v Svätej zemi (dnešný Izrael), na ktorom kedysi žil so svojimi učeníkmi prorok Eliáš a odkiaľ bol aj vzatý do neba na ohnivom voze. Už v prvých časoch kresťanstva žili tu pustovníci okolo kaplnky Panny Márie. Sem sa utiahol r. 1185 staručký vojak z krížových výprav Berthold z Kalábrie a založil tu kláštor karmelských rehoľníkov, ktorých cieľom bolo uctievať svätým životom P. Máriu.

Stanovy im schválil Pápež Honorius III. r. 1224. V 15. storočí bola založená aj ženská rehoľa Karmelitiek. Mohamedánski Saracéni čoskoro rozohnali z vrchu Karmel všetkých Karmelitov, z ktorých väčšina sa utiahla do Anglicka, kde si r. 1245 za hlavného predstaveného zvolili Šimona Štoka. Avšak reholi aj v Anglicku hrozili ťažké časy a preto Šimon Štok prosil P. Máriu o zvláštne znamenie jej blahosklonnosti pre seba a pre reholu. Jeho prosba bola vyslyšaná.

Podľa záznamov sa mu 16. júla 1251 zjavila P. Mária a podala mu škapuliar so slovami: „Milý syn môj, vezmi tento škapuliar, odznak môjho Bratstva pre teba a pre všetkých Karmelitov ako mimoriadne znamenie milosti, kto v ňom zomrie nezakúsi večného ohňa. Je to znamenie spásy, ochrana v nebezpečenstvách, záruka pokoja a večnej zmluvy.“

Sám Šimon Štok oznámil ľuďom darovanie sv. škapuliara a založil hneď aj Bratstvo pre nerehoľných členov, do ktorého húfne vstupovali ľudia každého veku, muži i ženy bez ohľadu na spoločenské postavenie.